Už dlhšiu dobu som sa odhodlával napísať článok o tom, ako v dnešnej dobe funguje biznis v onkológii. Ide o celosvetový problém, nie je to špecifikum len Slovenska, ba povedal by som, že súčasný stav na Slovensku je do veľkej miery v rámci prebiehajúcej globalizácie prebraný zo zahraničia. V dnešnej dobe nastáva celosvetová štandardizácia procesov nielen v ekonomike, ale aj medicíne, školstve, vede, politike a fungovania spoločnosti ako celku. Ak by človeka so zaviazanými očami previezli z jedného štátu do iného, častokrát by podľa pozorovania ľudí a okolia ani nevedel povedať, kde sa vlastne nachádza. Všade takmer identické výrobky, vzhľad moderných miest, nákupných centier, módy v obliekaní, rovnaké značky áut, harmonizované právne normy a podobne. Medicína nie je v tomto novom globalizačnom trende žiadnou výnimkou.

Týmto článkom by som chcel postupne nadviazať na predchádzajúci článok pojednávajúci o úvahe či konvenční onkológovia sú lekármi, šarlatánmi alebo zločincami. Pri spomenutí alternatívnej, respektíve ja ju nazývam prírodnou metabolickou medicínou, sa títo onkológovia častokrát osočia konštatovaním, že ak sú tieto od chemoterapií a rádioterapií odlišné metódy také účinné, tak prečo sa potom nevyužívajú v bežnej lekárskej praxi? Dôvody tohto súčasného neutešeného stavu sa pokúsim postupne a dopodrobna vysvetliť v tomto článku.

Uvedomte si jednu skutočnosť a to, že každý onkológ študoval svoj odbor 6 rokov na vysokej škole, potom urobil aspoň 2 atestácie, publikoval (teda aspoň predpokladám že áno) množstvo vedeckých článkov o rádioterapii alebo chemoterapii, písal dizertačné práce, získal docentúry, profesúry, doktoráty vied a podobne akademické ocenenia a to všetko za vedeckú činnosť v oblasti chemoterapie, prípadne rádioterapie. No a teraz si predstavte, že po 20-tich rokoch, počas ktorých bol tento človek životne a bytostne spätý s týmito metódami, je zrazu konfrontovaný s eventualitou, že všetko čomu sa on celý svoj život venoval je nesprávne. Že všetky tie jeho vedecké práce a objavy na poli onkológie sú mylné, že aplikovaním týchto postupov spôsobil utrpenie a smrť desiatkam, možno aj stovkám pacientov.

Predstavte si, čo by ste robili vy v takejto situácii? Je samozrejme, že takýto človek bude robiť všetko preto, aby zachránil svoj svet (hoc aj postavený na lžiach), všetko preto, aby zachránil dovtedajšie zaužívané premisy a zachoval si tak nie len vlastnú tvár, ale možno aj svoje zdravie a život od možného hnevu a odplaty zo strany príbuzných jeho obetí. Z psychologického hľadiska má takýto človek len dve možnosti. Tou prvou je uvedomiť si svoj omyl, pripustiť vlastné chyby a následne čeliť obrovskému psychickému tlaku svojho svedomia. Takéto stotožnenie sa s novou realitou by si ale s veľkou pravdepodobnosťou vyžiadalo aj stratu zamestnania, keďže ostatní jeho kolegovia onkológovia by sa z pochopiteľných príčin postavili proti nemu a nedovolili mu aplikovať zmenu v liečbe.

Druhou možnosťou je ostať žiť v sebaklame a presviedčať seba aj ostatných o svojej vlastnej, hoc nesprávnej pravde. Väčšina ľudí nie je schopná sebareflexie vedúcej k prijatiu prvej možnosti a tak si radšej osvoja možnosť druhú. To je úplne pochopiteľné a v danej chvíli logické, pretože táto druhá možnosť im nezasiahne do ich pracovného a osobného života tak, ako by zasiahla možnosť prvá.

Preto sa dnes môžme v podstate stretnúť s dvoma typmi onkológov – tí ktorí ešte nepochopili ako sa veci majú a potom druhá skupina, ktorí počas svojej dlhoročnej praxe pochopili o čo ide, no všemocne sa bijú do pŕs a kŕčovito odmietajú a bojujú proti akýmkoľvek alternatívam. Tých je bohužiaľ väčšina. To objasňuje aj môj názor, prečo by mala byť väčšina onkológov obžalovaná a uväznená za vedomé ubližovanie pacientom. Ta druhá, nevedomá skupina myslím si, že by mala byt potrestaná tiež, aj keď nižšou trestnou sadzbou, nakoľko v práve platí zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje. V tomto prípade sa jedná o neznalosť základov medicíny, čo si vyštudovaný lekár nemôže dovoliť v prípade, ak lieči iných ľudí a táto jeho liečba spôsobuje poškodzovanie ich zdravia a častokrát vo väčšine prípadov až smrť.

Tej prvej skupine by som ale vymeral aj výnimočné tresty, obzvlášť skupine detských onkológov, ktorí aplikujú svoje zvrátenosti na bezbranných deťoch, ktoré nedisponujú žiadnou možnosťou sa brániť. Existujú dokonca aj prípady, keď rodičia odmietli toxickú liečbu chemoterapiou alebo rádioterapiou, no títo konvenční onkológovia dosiahli prostredníctvom súdu násilnú aplikáciu ich toxických procedúr na týchto deťoch.

Finančný prospech a astronomické zisky zo súčasnej konvenčnej toxickej liečby dosahujú predovšetkým farmaceutické firmy, ktoré vyrábajú chemoterapie a rovnako aj firmy vyrábajúce ožarovacie prístroje za niekoľko desiatok miliónov korún za kus, prípadne iné drahé lekárske, prevažne diagnostické prístroje (CT-čka, mamografy a iné). Je to úplne logické a jednoduché: každý sa snaží chrániť svoj vlastný biznis. A biznis s rakovinou je teda poriadne veľký biznis. Chemoterapeutiká, ktorých jedná dávka stojí státisíce, ožarovacie prístroje za milióny korún. Prestavte si, že vlastníte firmu, ktorá vyrába takéto prístroje. Nerobili by ste všetko preto, nelobovali by ste všade, kde sa to len dá, za udržanie súčasného statusu quo? Čo by ste robili, ak by sa objavila nová, účinnejšia a hlavne lacná metóda liečby? Nesnažili by ste sa minimalizovať jej dôveryhodnosť, nelobovali by ste za je potlačenie? Boli by ste hlúpy ak nie. A rovnako nie sú hlúpi súčasní výrobcovia tejto techniky.

Ďalej farmaceutické firmy, rozoberme si aj tie. Poznáte súčasné patentové právo? Viete, že patentovať je možné len umelo vyrobené chemické substancie? Čo ak by sa zistilo, že niektoré prírodne sa vyskytujúce látky sú schopné oveľa účinnejšie zabrániť vzniku rakoviny alebo jej vyliečenie a k tomu bez žiadnych alebo len s minimálnymi nežiaducimi vedľajšími účinkami? Myslíte, že by sa našla taká farmaceutická firma, ktorá by investovala milióny dolárov na vykonanie klinických testov a riskovala, že po ich ukončení jej objav nechránený patentom začnú napodobňovať iné firmy? Je dopredu jasné, že jej investície by sa jej nikdy nevrátili a ona by prerobila.

Toto je jasný a logický dôvod, prečo farmaceutické firmy nehľadajú látky bežne dostupné v prírode (a tých látok sú milióny), ale snažia sa vyvinúť takú umelú látku, ktorú je možno patentovať. Preto doterajšie chemoterapeutické lieky proti rakovine sú tak malo účinné, dovolím si tvrdiť, že takmer neúčinné a k tomu vysoko toxické a škodlivé. Dáva vám to zmysel, alebo stále ešte nič? Myslia si snáď farmaceutické firmy, že za 50 rokov svojej existencie dokážu objaviť a stvoriť viac ako dokázala príroda za miliardy rokov? Zamyslite sa trocha hlbšie nad tým… Aj keď človek použije na uvažovanie bežnú sedliacku logiku, musí mu byť jasné, že umelé chemikálie nemôžu byť tak účinne ako prírodne.

Tým, že sa v prírode nenachádzajú, nepozná ich ani evolúcia, ktorá ich nezapracovala do chemických procesov prebiehajúcich v živých organizmoch a ľudské telo má preto pochopiteľne s ich spracovaním, metabolizmom a následným vylučovaním mnohokrát zásadné ťažkosti. Pri súčasnom stave legislatívy v oblasti patentového práva a štruktúry financovania základného a klinického výskumu, ktorý je takmer výhradne v rukách súkromných firiem zameraných predovšetkým na zisk, ani nie je možné objavenie účinných a lacných liekov. Aký systém sme si vytvorili, taký ho máme. A môžme veselo ďalej nechávať na svojej smrti zarábať “obludám”, ktoré sme sami, možno aj nevedomky neuvedomujúc si možné dôsledky, nechali vyrásť priamo pred našimi očami.

Začnem otázkou svojich odporcov: A čo na to štát, prečo nefinancuje takýto výskum? Štátu predsa nejde o zisk, ale o blaho svojich občanov. A čo zdravotne poisťovne? Oni majú predsa tiež finančnú silu a ak by existovali takéto lacné a účinné metódy, bolo by predsa v ich záujme pretlačenie takýchto metód, aby ony samé ušetrili.

Na tieto otázky tiež existuje jednoduchá a logická odpoveď. Štatisticky je vysoko pravdepodobné, že človek najčastejšie ochorie rakovinou niekedy vo veku 55-65 rokov, čiže vo veku, kedy prestáva byť ekonomicky aktívny a pre spoločnosť finančným prínosom. Od tejto doby už len v podstate čerpá finančné prostriedky z verejných zdrojov vo forme dôchodkov alebo zdravotného poistenia, čiže býva „ťarchou” pre štátny rozpočet. A starší ľudia tu takú bežnú zdravotnú starostlivosť si predsa len vyžadujú častejšie ako mladí ľudia.

Čo môže byť pre štát a zdravotné poisťovne viac ako požehnaním, keď takýto človek v tomto veku zomrie, namiesto toho aby poberal ich verejné zdroje trebárs do 80-ky alebo 90-ky? Áno, štát a zdravotné poisťovne síce jednorázovo zaplatia vyššiu sumu za jeho liečbu, ale ušetria na budúcich výdavkoch. Ak by človek žil ďalších 20-30, prípadne bez problémov aj viac rokov, tak suma takýchto výdavkov na dôchodky a zdravotnú starostlivosť by bola určite vyššia ako trebárs jeden milión korún jednorázovo vynaložený na jeho „liečbu” rakoviny. A aj ten milión korún komu pripadne? Hlavne lekárom, výrobcom ožarovacích prístrojov a farmaceutickým firmám. Jasné ako facka, že?

Ďalším dôvodom prečo zdravotné poisťovne nemajú záujem na lacnejších spôsoboch liečby je ten, že ak by sa začali používať, potom by klesla aj celková finančná náročnosť zdravotníctva ako celku. Ľudia by sa následne začali dožadovať zníženia zdravotných odvodov, či už v tej forme ako sa platia na Slovensku, alebo v iných formách príspevkov na zdravotníctvo používaných v zahraničí.

Nižšie odvody by zasa znamenali nižší celkový balík s ktorým zdravotne poisťovne operujú. Keďže ony si strhávajú povedzme 4% z tohto balíku, nakoniec by aj ony získali menej prostriedkov. A to ony predsa nechcú, však? Výsledok je teda jasný a všetci sú takto nadmieru spokojní – štát, poisťovne, farmaceutické firmy, výrobcovia zdravotnej techniky. Vlastne pardón, všetci až na pacienta, ale o toho v našej spoločnosti predsa vôbec nejde. Tuto ide predovšetkým o zisk. Bohužiaľ, znie to kruto, ale je to tak, nemá zmysel si nahovárať niečo iné.

Slová ako humanita, láska k blížnemu, vyšší princíp sú dnes už len prázdne slová a používajú sa len na oklamanie bežných ľudí a následne na zabezpečenie ich poslušnosti a viery v tuto našu „úžasnú” tzv. demokraticko-liberálno-trhovú spoločnosť. Jej pravá tvar je ale omnoho viac krvavá ako by sa mnohým na prvý pohľad zdalo. Aby som teraz nevyznel nesprávne – týmto nedajbože nechcem obhajovať nejaký komunizmus alebo iné totalitné systémy. Súčasné spoločenské zriadenie by si ale vyžadovalo dosť hlboké zmeny princípov jeho fungovania, hlavne prestať ľudom klamať a zavádzať ich. V tomto je dnešný systém priam neprekonateľný.

V komunizme ľudia síce navonok vystupovali konformne, ale doma alebo pri pive si o systéme povedali svoje. Smutné je, že dnes si väčšina ľudí o súčasnom systéme naozaj myslí, že je dobrý a verí v neho, pričom so skutočnou demokraciou, liberalizmom a trhom nemá príliš veľa spoločného. Význam týchto slov je už dnes prázdny, sú to frázy, systém sa postupom času výrazne zdegeneroval. Z pôvodných dobrých ideálov, sa vyvinul do súčasného značne degenerovaného stavu. Zmena by si vyžadovala ísť riadne hlboko až do jeho samotných základov, ale to je zas na inú debatu, to ani nie je predmetom alebo cieľom tohto článku.

Trocha atypický pohľad na vec, ja viem. Ale zamyslite sa nad tým opäť aspoň trošku. Alebo si budeme naďalej nahovárať niečo iné, že takto to predsa nie je, že ľudia nie sú takí zlí? Áno, ľudia väčšinou nie sú zlí, sú ale obeťami systému, ktorý tu máme. A systém nepustí, systém sa správa vždy logicky a to, že sa dnes ľudia doslova zabíjajú a nie liečia, je úplne logické. Ak by tomu tak nebolo, systém by sa správal neracionálne, neefektívne, a nelogicky. Onkológovia nie sú jediní vinní, sú ale tými poslednými vo vražednom reťazci, ktorí na záver už len obrazne povedané “zatnú mečom”. Alebo nemám pravdu? Porozmýšľajte...

Medzi tieto subjekty patria rôzne Ligy proti rakovine a nadácie zaoberajúce sa poskytovaním pomoci pacientom a ich rodinám. Môže to teraz opäť znieť trocha šokujúco, ale tieto subjekty nemajú skutočný záujem na odstránení rakoviny. Oni z nej totiž žijú. A žijú si pomerne slušne. Dostávajú miliónové dotácie od vlád, firiem a aj priamo od občanov. Je mi trocha smutno, keď vidím ako každoročne v apríli vyjde do ulíc síce s dobrým úmyslom, no vo vlastnej nevedomosti, množstvo dobrovoľníkov predávajúcich žlté narcisy. Je mi ľúto keď vidím ďalšie tisíce ľudí, ktorí si tie narcisy kupujú a do pokladničiek v dobrej viere dávajú Lige proti rakovine svoje peniaze dúfajúc, že tým robia niečo prospešné. Pričom v skutočnosti prispievajú a starajú sa nie o odstránenie rakoviny, ale naopak o udržiavanie celého toho chorého systému okolo nej.

Treba sa totiž bližšie pozrieť, čo také Ligy proti rakovine naozaj robia. Jedna z ich významných činností je totiž propagácia chemoterapií, povzbudzovanie žien podrobovať sa preventívnym vyšetreniam na nebezpečných mamografoch a podobne. Áno, robia aj niektoré naozaj vznešené činnosti, ako je napríklad podpora a financovanie detských hospicov. Ako sa vám ale javia takéto bohumilé činnosti v novom svetle, konkrétne v tom, že tieto hospice by v prvom rade vôbec nemuseli existovať? Je charitatívne a ľudské podoprieť človeka so zlomenou nohou, ak som mu tu nohu predtým sám zlomil?

Treba sa na činnosť týchto rôznych líg proti rakovine a nadácií žobrajúcich o vaše peniaze zahľadieť aj z trocha iného uhla pohľadu. Ako by ste sa dívali napríklad na takú Ligu proti nachladeniu, alebo Ligu proti kučeravým vlasom? Pomysleli by ste si, že je to nezmysel a takej lige alebo nadácii by ste neprispeli ani korunou? Keď sa na podobné rakovinové ligy pozrieme takto, potom sa už ich, na prvý pohľad záslužná činnosť, až tak záslužnou nejaví. Čo iné by robili ľudia pracujúci v týchto organizáciách, ak by rakovina vymizla? Veľmi ťažko by sa zrejme lúčili zo súčasnými ľahko zarobenými sponzorskými peniazmi a pohodlnými zárobkami.

Ako je teda možné vidieť, okolo rakoviny existuje celá plejáda subjektov, ktorí na nej zarábajú. Hovoríme tu len v rámci Slovenska o desaťtisícoch, možno až státisícoch ľudí, ktorí sa priamo alebo nepriamo na nej živia alebo priživujú. Im všetkým súčasný stav vyhovuje. To, že nevyhovuje vám, respektíve onkologickým pacientom, to ich zaujíma najmenej. Od vás sa len žiada, aby ste slepo dôverovali v systém, slepo sa spoliehali na všemocnosť a božskú neomylnosť konvenčných lekárov a áno, aby ste pekne a bez zamýšľania sa platili dane, zdravotné poistenie a aby toho nebolo dosť, tak k tomu ešte si pekne každý rok kupovali žlté narcisy a podľa možnosti venovali svoje 2% z daní tým správnym nadáciám. Hlavne nerozmýšľajte, verte, dôverujte a to najhlavnejšie: plaťte. A keď už prestanete byť ekonomicky aktívny, potom podľa možností čím skôr umrite, aby ste neboli na obtiaž. Presne tak, taký je súčasný systém, ktorého onkológia je len jeho jednou, no veľmi významnou časťou.

Všetky svoje vyjadrenia môžem na požiadanie doložiť konkrétnymi prípadmi, menami vedcov a lekárov zasadzujúcich sa o presadenie skutočne vedeckého prístupu k liečbe rakoviny. Väčšina z nich sa stretla s ohromnou, ba až kŕčovitou nevraživosťou svojich kolegov, štátnych inštitúcii, lekárskych komôr, vedeckých pracovísk, farmaceutických firiem, poisťovní a iných oficiálnych ustanovizní profitujúcich na súčasnej toxickej liečbe chemoterapiami a rádioterapiami. Dôvody sú vyššie popísané a v kontexte súčasného systému aj celkom pochopiteľné a logické. Niektorým prírodným a metabolickým lekárom sa napriek mnohým strastiam podarilo založiť kliniky v cudzích krajinách, kam unikli pred prenasledovaním svojej osoby.

Príkladom sú niektorí americkí lekári, ktorí unikli pred silnou konvenčnou onkologickou loby z USA do Mexika. Aj tam sa ale nad nimi postupne začali sťahovať mraky. Niektorí z nich sa bohužiaľ stali obeťami dokonca až fyzických útokov alebo súdneho šikanovania. Sú známe mnohé prípady z Nemecka, Francúzka, Španielska, ale aj od nás zo Slovenska. Občas sa totiž stane, že aj im umrú pacienti. Onkológia je sama o sebe oblasť medicíny, v ktorej je mortalita už tak veľmi vysoká. Nikto nie je boh, aby vedel garantovať zachovanie života na 100%.

Ak sa týmto metabolickým lekárom napriek ich obvyklej vysokej úspešnosti v liečení rakoviny náhodou stalo, že im umrel pacient, bolo toto zneužité proti nim a boli na súdoch obviňovaní zo spôsobenia smrti. Koľkí konvenční onkológovia boli na druhej strane obžalovaní, pričom im denne umiera percentuálne niekoľko násobné množstvo pacientov? Doteraz skoro žiadni. To by bolo ale na dlhšie rozpisovanie. Ak by aj niektorý čestný a ľudský onkológ skúsil vo svojej nemocnici vyjadriť hoci len pochybnosti o súčasných konvenčne používaných metódach, prípadne ak by sa pokúsil spochybniť status chemoterapie alebo rádioterapie, uvideli by ste, čo by sa stalo.

Boli by ste prekvapení aký rýchly spád by veci nabrali. Ak majú títo onkológovia rodinu, ktorú potrebujú živiť a zabezpečiť, tak to radšej potom ani neskúšajú. Rovnako, ako to radšej neskúšajú ani tí onkológovia, ktorí možno aj pochopili ako sa isté veci majú, ale...veď každý musí z niečoho žiť, no nie? A o tom to celé je. To ale samozrejme nepovažujem ako ich ospravedlnenie. Ak totiž mám niekomu, hoci aj z nepriameho donútenia škodiť, nechcem priamo povedať vraždiť, potom by bolo vhodnejšie z takejto práce odísť a robiť niečo iné. Vedomé ubližovanie je totiž za akýchkoľvek okolností neospravedlniteľné.

Zdroj: Zdravie.sro.sk